V súvislosti s otázkami, ktoré nám predkladá blížiace sa referendum, ponúkame niekoľko citátov z menej známeho, no dôležitého dokumentu, Kompendium sociálnej náuky Cirkvi, ktorý v roku 2004 z poverenia sv. Jána Pavla II. vydala Pápežská rada Iustitia et Pax.

212. Rodina je dôležitá a podstatná vo vzťahu k osobe. V tejto kolíske života a lásky sa človek rodí a rastie: keď sa narodí dieťa, spoločnosť dostáva dar novej osoby, ktorá je „znútra povolaná do spoločenstva s inými a do plnej oddanosti voči nim“. (Ján Pavol II., Christifideles laici, 40) Dokonca v rodine, vo vzájomnom osobnom dare muža a ženy zjednotených manželstvom, je vytvorené životné prostredie, v ktorom dieťa môže „rozvíjať svoje schopnosti, kde sa naučí uvedomovať si svoju dôstojnosť a pripraviť sa na zvládnutie svojho jedinečného a neopakovateľného osudu.“ (Ján Pavol II. Centesimus annus, 39)

V prirodzenej atmosfére náklonnosti, ktorá spája členov rodinného spoločenstva, sú osoby uznávané a zodpovedné vo svojej celistvosti: „Prvá a základná štruktúra, ktorá slúži ‚ľudskej ekológii‘, je rodina, v lone ktorej dostáva človek prvé a určujúce poznatky o pravde a dobre, učí sa, čo je to milovať a byť milovaný a čo konkrétne znamená byť osobou.“ (Ján Pavol II., Centesimus annus, 39) […]

214. Vo vzťahu k spoločnosti a štátu sa potvrdzuje priorita rodiny. Veď rodina je, aspoň vo svojom poslaní privádzať na svet, samotnou podmienkou existencie. V iných funkciách, v prospech každého zo svojich členov, rodina dôležitosťou a hodnotou predchádza poslanie, ktoré musia zastávať spoločnosť a štát. (Svätá stolica, Charta práv rodiny, preambula) Rodina ako majiteľ nedotknuteľných práv má svoje oprávnenie v ľudskej spoločnosti, a nie v uznaní štátu. Rodina tu teda nie je pre spoločnosť a pre štát, naopak, spoločnosť a štát sú pre rodinu.

Každý spoločenský model, ktorý má v úmysle slúžiť dobru človeka, nemôže neprihliadať na ústredné miesto a zodpovednosť rodiny v spoločnosti. Spoločnosť a štát vo svojich vzťahoch k rodine majú povinnosť držať sa zásady subsidiarity. V duchu tohto prinícpu verejné autority nesmú zbaviť rodinu tých úloh, ktoré môže splniť dobre sama alebo slobodne združená s inými rodinami; z druhej strany tie isté autority majú povinnosť podporovať rodinu tým, že jej zaistia všetku pomoc, ktorú potrebuje, aby primeraným spôsobom vzala na seba všetky svoje úlohy. (porov. Ján Pavol II., Familiaris consortio, 45; Katechizmus katolíckej cirkvi, 2209) […]