Pôvod a krátka história
vätý Benedikt nemal pravdepodobne zámer vytvoriť rehoľu, alebo nejakú novú formu kresťanského života. Bol jednoducho mníchom v existujúcej a rozvíjajúcej sa monastickej tradícii a to pustovníckej i cenobitskej. Jeho Regula sa objavuje v 6. storočí, vzniká však v prúde mnohých predchádzajúcich vplyvov. Už niekde v 3. a 4. storočí a azda i o niečo skôr treba hľadať počiatky ciest kresťanskej dokonalosti. Egypt, najmä povodie Nílu, ale i Palestína, Sýria, Severná Afrika, Itália, Južná Galia, Španielsko, Írsko a iné miesta — to sú lokality prvých rodiacich sa ostrovov pokoja, ostrovov života v ústraní modlitby, spoločenstva, prebývania pod mocnou rukou Boha.
Korene týchto snáh treba hľadať priamo pri večnom prameni pravdy, v úctivom prijímaní slov Svätého písma. Život «per ducatum evangelii», tak to neskôr nazve Benedikt v Prológu svojej Reguly. Pod vedením radostnej zvesti o Bohu, takto sa snažili nachádzať dokonalosť i jeho predchodcovia.
„Čokoľvek konáš alebo hovoríš, pre všetko hľadaj svedectvo Písma,” to sú slová sv. Antona Veľkého, egyptského pustovníka (AP 3). Sv. Pachomius — otec púšte, označuje evanjelium za svetielko, ktoré má viesť bratov. Patriarcha východnej mníšskej tradície sv. Bazil Veľký z Kapadócie svoje predpisy tvorí na doslovných citátoch zo Starého i Nového zákona, podobne i učiteľ milosti sv. Augustín z Hippo vo svojej predstave o organizácii spoločného života. Takto sa napokon Písmo Sväté stane i jedným z fundamentálnych pilierov mníšskej spirituality (lectio divina). Evagrius Pontikus, cez neho snáď i Origenov vplyv, sv. Ján Kasián, sv. Hieronym so svojím asketickým spoločenstvom v Ríme a neskôr v Betleheme, ale i sv. Martin z Tours v Gálii, sýrsky sv. Simeon Stylita a írsky misionár sv. Patrik — sú otcami, ktorí v období od konca 2. storočia až do konca 5. storočia zapaľovali ohne veľkého dobrodružstva hľadania foriem dokonalého kresťanského života v Európe i mimo nej. Ich výroky, spisy, životopisy, ale najmä ich život sa stali príkladmi, ktoré priťahovali a vzbudzovali nadšenie a svätý zápal. Osobnosť Benedikta z Nursie prichádza práve do týchto prúdov.
Púšť bola miestom, ktoré priťahovalo hľadačov Pánovho pokoja i múdrosti. Veľmi silne práve v tých dobách, kedy ešte nevyprchal zápal a nadšenie pre očakávanie príchodu Pána. A tak sa do popredia dostáva bdelosť a z toho plynúci akcent na neustálu pozornosť pre Pána, ktorý prichádza a zároveň ktorý aj znova a novým spôsobom príde. Jedným z prvkov očakávanej blaženej nádeje je Pánov hlas, ktorý volá k panenstvu, dôrazne však k panenstvu pre neho, nie k samoúčelnej askéze. Sv. Cyprián z Kartága a veľký milánsky biskup sv. Ambróz svojou teologickou argumentáciou, ale oveľa viac zapáleným a nadšeným predstavením krás panenstva prispeli k šíreniu tohto ideálu.
Na krásnych evanjeliových princípoch začína klíčiť mníšska tradícia. Pomaly, ale dôsledne. Od askézy a snahy o špecifický zasvätený spôsob života v rámci cirkevných obcí sa začína odvíjať cesta do púšte. A to doslova, alebo i v prenesenom, duchovnom zmysle. Cesta anachorétov, ktorí sa oddeľujú od bežného sveta. Ale len z jediného a práve preto fyziologického dôvodu — z lásky k Bohu.
Púšť geograficky vymedzená, ale aj púšť limitovaná spirituálne, priťahovala. Bolo možné rozpomínať sa na úchvatnosť Exodu — izraelského stretávania i opúšťania Boha; bolo možné v piesku púšte duchovným zrakom hľadať stopy kráľovskej cesty do zasľúbenej zeme, kde však už bolo potrebné nájsť aj hlbokú brázdu vyhĺbenú Kristovým Krížom. Ale i doménou diabla je púšť! Tu sa s ním stretol aj Syn človeka.
Na týchto stránkach bude v budúcnosti aj podrobnejšia história mníchov „bojujúcich pod Regulou a opátom”…
© Mnísi z rehole sv. Benedikta, Bacúrov 2009